5:45 vstávam ako každý normálny človek, ktorý chodí do práce a má svoje povinnosti….občas unavená…a posúvam budík, nech ma nechá ešte aspoň päť minút si zdriemnuť. Nedaruje mi ani sekundu na vyše a o päť minút už nemilosrdne buráca znova a pripomína mi, že čas je jediný pán, ktorého svojim šarmom neovplyvním.
7:00 všetci členovia našej štvorčlennej posádky sú umytí, oblečení, pripravení a svorne pochodujeme jeden za druhým von z bytu. Po tom, čo nám susedia ukradnú druhý raz výťah to vzdávame a utekáme dolu schodmi. Nasadáme do auta a vrháme sa do víru zobúdzajúceho sa mesta, aby sa každý člen naše rodiny dostal včas na miesto určenia. Ja som ten „najnepodarenejší“ člen a ráno, ešte predtým, než začne kolotoč stretnutí a obhliadok stihnem vybaviť aj všeličo iné, bez toho, aby som sa bála, že na mňa bude v práci niekto zazerať, prečo idem neskoro. Byť sám sebe pán má mnoho výhod a toto je jedna z nich…
9:00 Prichádzam do kancelárie….veľakrát si po rannom zhone doma, po príchode do kancelárie, s úľavou poviem: „KONEČNE POKOJ“ ….a ideme na to. Dnes sú na programe telefonáty klientom, nejaká administrácia inzercie, jedna obhliadka, jedna porada, takže to vyzerá na celkom pohodový deň viac menej strávený v kancelárií. Celkom sa tomu teším, nakoľko počasie si dnes opäť zvolilo formu ako sa hovorí: „…do takého počasia by si ani psa nevyhnal“. Svoju prácu milujem, ale pobehovanie medzi kvapkami dažďa a topánky zaborené v blate, keď sa po obhliadke s klientom rozprávate o jeho pocite z nehnuteľnosti, nepatrí medzi moje koníčky.
Konečne prichádza kolega a preberáme si posledné informácie kým sa vydáme naprieč sychravou Nitrou do Lužianok, kde máme mať obhliadku.
10:00 Cestou na obhliadku sa k nášmu autu pripojí aj záujemca, ktorý nie je z mesta a nepozná ešte lokalitu Lužianky, preto mu robíme sprievod a ideme pekne ako husičky až na miesto obhliadky. Po úvodnom predstavení s majiteľom prichádzame na nehnuteľnosť, kde záujemcovi byt predstavím, prevediem ho po nehnuteľnosti a zodpoviem na všetky jeho prípadné otázky. Keď skončí obhliadka, ideme všetci s kolegom a záujemcom pred nehnuteľnosť, kde sa porozprávame o tom, ako sa mu nehnuteľnosť páčila a či splnila jeho očakávania. V tomto prípade stačila prvá veta od záujemcu, ktorou sme hneď zistili, že tento byt nebude pre neho to pravé orechové. Kolega pohotovo zodvihol telefón zavolal známemu, o ktorom vedel, že predáva byt podobný požiadavkám nášho záujemcu. Medzitým, aby sme len tak ticho nestáli som profesionálne konverzovala s našim záujemcom o jeho požiadavkách na byt, no po pár vetách ma štuchol bokom ruky a povedal: „Nemusíš mi vykať, ja som mladý chlapec.“ Vtedy som sa prvý raz v tomto dni naozaj rozosmiala a v duchu si povedala že hoci obloha vyzerá stále šedo, môj deň teda určite šedý a nudný nebude.
10:45 Už všetci sedíme opäť v autách a letíme krížom cez celé mesto, pretože druhý byt, na ktorý volal kolega a máme tam byť o tridsať minút, je v Žiranoch vzdialených 22 kilometrov. Trošku mi to síce nabúralo denné plány, ale čo neurobíte pre milého klienta, ktorý si na obhliadky vybavil celý deň voľno, pretože si naozaj potrebuje nájsť bývanie.
11:00 Stojíme pri autách na mieste určenia, keďže prestalo na chvíľu pršať dovolili sme si vyjsť z áut von a čakáme na majiteľa. Keď som si uvedomila, že náš záujemca stojí vonku iba v športovej teplákovej súprave nedalo mi nespýtať sa, či mu nie je zima, keď je iba takto naľahko, no on ako správny športovec povedal, že nie. Vyšlo slnko a ja vyťahujem z kabelky slnečné okuliare a mám pocit, že mladý muž vedľa mňa videl inú predpoveď počasia ako ja lebo v mojej predpovedali iba dážď a vietor. Po desiatich minútach sa ukázalo, že predsa len som tú správnu predpoveď počasia pozerala ja a keď mne aj kolegovi už začali drkotať zuby, klientovi pomaly, ale isto, primŕzal úsmev na tvári. Hodila so okuliare teda späť tam kde boli pred dvoma minútami…na dno kabelky a nachystala som dáždnik. Vtedy zavolal majiteľ, že bude ešte 10 minút meškať. Viac nám nebolo treba, naskákali sme všetci traja do nášho auta a zapíname kúrenie.
11:15 Začíname obhliadku. Hneď po príchode do bytu vidieť na klientovi celkom iný výraz tváre. Byt sa mu naozaj páči. Všetko prebehne hladko a keď opäť stojíme vonku pred bytom, aby sme sa ešte porozprávali, niekto na nás začne sypať polystyrénové guľôčky. A veľa guľôčok. Pardóóóón. Omyl. Ono začalo snežiť. A veľa snežiť. Čo vám poviem, bláznivé počasie ako v apríly…dnes ma už asi nič neprekvapí, asi ani keby traktory padali. Potom, čo ma záujemca štuchol pod rebro a s úsmevom mi povedal: „Lúbi sa mi to! Budeme zapíjať!?!“, som sa rozosmiala a stratila poslednú štipku výrazu profesionálneho hráča pokru, ktorý som sa snažila udržiavať. Obaja sme vybuchli smiechom.
13:00 Po návrate do kancelárie a pretekoch pri mikrovlnke, kto si rýchlejšie zohreje obed, keďže sme ja i kolega hladní ako vlci, sa začala porada. S ostatnými kolegami preberáme všetko možné i nemožné ohľadne nehnuteľností v našom meste a okolí.
15:30 Odchádzam z kancelárie. Teraz ma čakajú trošku iné povinnosti ako pracovné. Na rade sú opäť moje deti a ich vyzdvihnutie zo škôlky. Po tradičnej úvodnej otázke hneď vo dverách triedy: „Mamí, čo si nám priniesla.“ A mojej odpovedi: „Z koláča dieru.“, vyťahujem z kabelky dve lízanky a podávam ich mojim malým vydieračom. V šatni zhrabneme všetky veci a odchádzame zo škôlky. Ide sa na tréning.
16:15 Prezlečiem deti a odvediem ich do telocvične. Tam ich odovzdám trénerke a na chvíľu sa vzdávam rodičovskej zodpovednosti za ich výchovu, pretože tu má disciplínu pod palcom iný profesionál. Idem teda do detskej šatne, kde pokračujem opäť na pracovnú nôtu. Vytiahnem telefón, vybavím zopár mailom a telefonátov pokým deti cvičia, ak mám čas, prečítam si nejaké pikošky z okolia i zo sveta, prípadne prehodím pár slov s inými mamičkami, ktoré rovnako ako ja, trpezlivo čakajú v šatni na svoje ratolesti.
18:00 Deti skončili a ide sa domov. Tam už na nás čaká otecko, ktorý sa medzičasom vrátil z práce. Samozrejme s výrazom tváre: čo máme jesť???? Tak mu dám božtek, pohladkám ho po líci, a poviem aby sebe a deťom natrel chleba, lebo bohužiaľ, dnes variť večeru nebudem. O 19:00 mám ešte jedno stretnutie. Medzitým mi volá účastník práve tohto stretnutie, že už je na nehnuteľnosti, ale keďže nemá nič v chladničke, či sa stihne ešte vybehnúť najesť do reštaurácie kúsok od domu, lebo je veeeeľmi hladný. Ach jaj, pomyslí si….tí chlapi a jedlo, to je asi nekonečný príbeh. Ale samozrejme, že mu s úsmevom poviem, aby sa pokojne vybehol najesť, chcem predsa aby sa pri našom stretnutí plne sústredil na to o čom hovoríme a nemyslel na vysmážaný rezeň so šalátom, bolognské špagety alebo šunkovú pizzu. Ja sa budem mať aspoň čas postarať o tie chleby na večeru pre manžela a deti J
19:15 Sadám si u klienta v obývačke a začínam dnešné posledné stretnutie.
20:00 Všetko prebehlo hladko a pre dnešok uzatváram pracovný deň. Profesionálnu tvár realitného poradcu odkladám doma na vešiak a pre zvyšok dňa je zo mňa zase už iba milujúca mama a manželka…
Čo poviete? Nudný alebo pestrý? Ja už sa teším na to, čo mi prinesie ďalší deň.